OdporúčameZaložiť web alebo e-shop
 

Jarabina

Michal Srenk

Michal Strenk velil hliadke, ktorú zväčnili na najväčšom vojenskom pomníku

 

 Pred pár rokmi o Michalovi Strenkovi nevedel nikto ani v jeho rodnej obci Jarabina. Pritom to bol najznámejší seržant americkej armády. V ťažkých bojoch námornej pechoty o japonský ostrov Iwo Jima velil hliadke, ktorá na vrchole vyhasnutej sopky Mount Suribachi vztýčila víťaznú zástavu. Fotoreportér agentúry Associated Press Joe Rosenthal zachytil tento okamih na snímke, ktorú odborníci označili za najpôsobivejší fotodokument o bojoch Američanov v Tichomorí. Za snímku získal najprestížnejšie novinárske ocenenie – Pulitzerovu cenu. Stala sa predlohou poštovej známky, ktorú v USA vydali 11. júla 1945 na počesť víťazstiev amerických vojakov na bojiskách druhej svetovej vojny. Sochár Felix de Weldon podľa nej vymodeloval dvadsaťštyri metrov vysoký monument a verne do neho vkomponoval šesť takmer desaťmetrových postáv príslušníkov námornej pechoty, ktoré odliali zo sto ton bronzu. Azda najväčší vojnový pomník na svete slávnostne odhalili vo Washingtone pri Arlingtonskom národnom cintoríne k desiatemu výročiu skončenia druhej svetovej vojny. Je na ňom výrok vtedajšieho najvyššieho veliteľa tichomorskej námornej flotily USA admirála Chestera W. Nimitza, ktorý charakterizoval kruté boje na ostrove Iwo Jima slovami: „Neobyčajná statočnosť bola bežnou cnosťou“.

 

Orjabinskí pútnici

V Orjabine – rusínskej obci pod Spišskou Magurou – majú Strenkovci toľko rozlišovacích prídomkov, koľko je na dedine treba, aby bolo jasné, o kom je práve reč: Šiktirovi, Michalkovi, Benišinovi, Strenčišinovi, Johančini, Šambroňanovi, Bačovi...

Domec s popisným číslom 141, odkiaľ v jeseni 1920 odišiel za more Vasiľ Strenk – Bačov, je uprostred obce. Odtiaľ o dva roky neskôr so synkom Michalom na rukách vycestovala za mužom cez poľský prístav Gdaňsk do New Yorku a Pensylvánie aj jeho žena Marta, rodená Grofiková. Do Ameriky sa zberal aj jej brat Jozef, išla s ním. A hoci si myslela, že na tej ustavične sa kymácajúcej lodi zhynie, pevne na hrudi chránila svoj najdrahší majetok: fiu Mihály – ako jej prvorodeného zapísal maďarónsky notár do V. zväzku knihy narodených v Jarabine pod poradovým číslom 72 na strane 186. Kapláni v Johnstowne a Franklin Borough dali jej ďalším deťom už americké mená Mary, John a Pete.

Netušila, že najstaršieho i najmladšieho syna vojenské krížniky o pár rokov kamsi ďaleko odvezú a darmo bude pritláčať skrížené ruky na hrudi, ako vtedy pred strašným tajfúnom na palube lode s poľskými a slovenskými vysťahovalcami, už sa jej živí nevrátia...

Michala more lákalo. Po priemyslovke však odišiel na stavbu ciest. A mal aj dobrý džob na pensylvanskej diaľnici, lenže medzi chlapmi sa čoraz viac hovorilo o Hitlerovi a vojne v Európe. Na urastenom Slovákovi, ktorý bol v škole kapitánom bejzbalových nádejí a na tancovačkách hrával na francúzskom rohu, nechávali dievčatá oči. Jemu však učarovala uniforma. Šiesteho októbra 1939 sa ako dobrovoľník prihlásil do armády. Výcvik absolvoval na Parris Islande v základni New River v Severnej Karolíne, a potom ho prevelili na kubánske Guantanamo. Koncom apríla 1941 ho povýšila na desiatnika a v januári 1942 získal hodnosť seržanta.

 

Amerika v šoku

Celá krajina prežívala traumu z Pearl Harbouru. Japonské bojové heslo: Tora, Tora, Tora – ako smrtonosný tajfún takmer dvoch stoviek stíhačiek a bombardérov zmietlo pyšnú flotilu a základňu Američanov na jednom z Havajských ostrovov. Na druhý deň po útoku ôsmeho decembra 1941 vyhlásili USA Japonsku vojnu.

Seržant Michal Strenk precestoval s námorníckym vakom celými Spojenými štátmi na západ a v San Diegu sa hlásil na vojenskom krížniku, ktorý nabral kurz: Wallisove ostrovy, námorná základňa Uvei. V marci 1943 už mal najvyššie vyznamenanie Purple Heart za boje v Russelovom súostroví. Takto ho v parádnej rovnošate aj s medailou na hrudi vystískala mama, keď vo februári 1944 prišiel domov na mimoriadnu dovolenku. Naposledy sa objal s rodičmi, sestrou, bratom...

Absolvoval ešte ďalší výcvik v Camp Pendletone už na Havajských ostrovoch a s chlapcami zo svojej čaty sa nalodil na krížnik, ktorý celé týždne zasypával vyhasnutú sopku Suribachi ohňom palubných kanónov. Sedem a pol kilometra dlhý a štyri kilometre široký ostrovček Iwo Jima bol mimoriadne dôležitý strategický bod. Japonci pod velením generála Tadamiči Kuribajašiho využili vhodný terén a vybudovali pevnú obranu so systémom prepojených bunkrov a tunelov. Mali tu dve poľné letiská i radarovú stanicu, ktorá útoky amerických bombardérov B-29 na japonskú pevninu signalizovala s dvojhodinovým predstihom.

Američania naň udreli všetkou silou. Od polovice júna 1944 naň pálilo až päťsto vojenských plavidiel a tisícka bojových lietadiel ho zasypávala neuveriteľným množstvom bômb. Tri divízie námornej pechoty – bezmála päťdesiattisíc vojakov a dôstojníkov sa však na ňom vylodilo až devätnásteho februára 1945. Prvá americká zástava na ňom zaviala po štyroch dňoch smrtonosných bojov. Nebola veľká a dostatočne viditeľná z každého miesta na ostrove. Ktorýsi prieskumník zo Strenkovej jednotky sa preto preplazil k najbližšiemu plavidlu a dovliekol odtiaľ šesť a pol metrovú kovovú tyč. Strenk, jeho zástupca Block, indián Hayes z arizonskej rezervácie Sacaton, strelci Bradley a Sousley i nevysoký syn francúzskych prisťahovalcov z Manchestru René Gagnon sa krytí prudkou paľbou, prískokmi i dlhým, úmorným plazením dobýjali k vrcholu sopky. Michal mal pod krátkou vojenskou blúzou na hrudi zástavu s hviezdami a pruhmi veľkú ako svet – bez pár centimetrov dva a pol krát jeden a pol metra. S nimi postupoval aj mladý agentúrny fotograf Rosenthal, ktorý žurnalistickou intuíciou vycítil, že sa udeje čosi, pri čom nemôže chýbať.

 

Smrť nehľadí na insígnie

Keď sa frontová snímka fotoreportéra AP objavila v americkej tlači, z vojenského ústredia k nej poskytli oficiálnu identifikáciu, v ktorej uviedli, že vojakom celkom vpravo, ktorému nevidieť do tváre, je Harry Hansen z Bostonu. Len čo mama Harlona Blocka uvidela záber v ktorýchsi novinách, vyhŕklo z nej: „Veď to je môj syn!“ A Belle Blocková, ktorá pár dní predtým dostala smútočné oznámenie o Harlonovej smrti, to vytrvalo opakovala. Nemohol padnúť, predsa si syna pozná, opakoval dokola, až viacerí zapochybovali, či je pri zdravých zmysloch. Mysleli si o nej, že sa, chudera, pomiatla od žiaľu na rozume...

Seržanta Strenka zasiahol šrapnel 1. marca. Granát priletel od vlastných – z americkej lode. Michal práve do piesku prstom kreslil plán ďalšieho postupu. Do akcie už viedol čatu jeho zástupca Harlon Block, ale o hodinu tiež padol mŕtvy po výbuchu granátu. Franka Sousleyho - tretieho z vrcholu Suribachi - usmrtil japonský ostreľovač 21. marca na severnej strane ostrova. Slávu spoznali len Bradley, Gagnon a Hayes. Do Bieleho domu k prezidentovi Trumanovi ich pozvali všetkých šiestich. Prišli len traja, aby si vypočuli slová o hrdinstve. Indián Ira to tak nevidel. Keď odchádzal z rezervácie do vojny, náčelník kmeňa mu povedal, aby sa nespreneveril povesti dobrého bojovníka...

„Nie, nebolo to hrdinstvo,“ odpovedal na tisíckrát počutú otázku, kým sa neupil k smrti. Ako duchovia sa mi vynárali tváre štyridsiatich druhov, ktorí zostali pod tou prekliatou japonskou sopkou na Sírnom ostrove. Zo Strenkovej čaty prežili iba piati. Len dvadsiati siedmi z celej dvestopäťdesiatčlennej jednotky...

Ira Hayes nikdy nevidel slávny Iwo Jima Memorial, na ktorom je v súsoší posledný s rukou zdvihnutou k zástave. Pochovali ho 24. januára 1955, keď dopil svoju poslednú fľašku whisky...

Na odhalenie pamätnej tabule Michaelovi Strankovi (tak sa píše jeho meno v angličtine) vo Franklin Borough prišiel v roku 1986 len John Bradley. Je na nej text: „Michael Strank bol najstarší a mal najvyššiu hodnosť zo šiestich mužov, ktorí vztýčili americkú zástavu na Iwo Jima“.

Pochovali ho najprv na japonskom ostrove – ako všetkých ostatných. Bitka o ostrov, ktorá znamenala prielom vo vojne s Japonskom, si na americkej strane vyžiadala dvadsaťpäť tisíc padlých. Domov sa vracali na palube krížnika Lincoln v cínových rakvách. Vojaci i generáli. V smrti všetci rovní.

Seržanta Michaela Stranka pochovali na Arlingtonskom národnom cintoríne 19. januára 1949. Leží vedľa amerických prezidentov, ktorí ho vo svojich prejavoch na vojenských slávnostiach neraz spomínali. Na hrobe má vytesané ako miesto pôvodu: Pensylvánia. Narodil sa však a hrával pri Lipníckom potoku, ktorý nad dedinou blízko Pieninského národného parku vytvára úžasný kaňon a rezerváciu Jarabinský prielom. Veľkým dejinám sú však už také prielomy ukradnuté. Ako bolo dlho ukradnuté Michalovi Strenkovi jeho skutočné rodisko.

 


 

 
 Vytvorené službou WebLahko.sk  |  Nahlásiť protiprávny obsah!  |   Mapa stránok